SK

STATEMENT

Vo svojej tvorbe skúmam sociálne konštrukty formujúce identitu ženy vyrastajúcej v rurálnom prostredí. Východiskom sú stereotypné obrazy „dedinskej idylky“ a figúra „ženy do voza aj do koča“, ktoré nevnímam ako nevinné klišé, ale ako normatívne modely správania, tela a roly.

Pracujem s autoportrétom ako s nástrojom inscenácie aj narušenia. Postavy zasadzujem do kontrolovaných, estetizovaných prostredí, ktoré pôsobia harmonicky, no zároveň odhaľujú svoju konštruovanosť. Priestor dvora, záhrady či krajiny nefunguje ako pozadie, ale ako aktívny rámec určujúci viditeľnosť a skrytosť. Motív rámovania a ohraničenia sa opakuje ako znak kontroly pohľadu aj priestoru.

Postava je zároveň formovaná aj obmedzovaná prostredím, v ktorom sa nachádza. Dochádza k jej splývaniu s okolím, čo narúša autonómiu a zvýrazňuje napätie medzi individualitou a očakávanou rolou.

Vychádzam z prostredia slovenskej dediny, konkrétne regiónu Horehronie, ktorú nevnímam nostalgicky, ale ako štruktúru vizuálnych a sociálnych pravidiel. Tradícia, folklór a kultúrny prenos tu fungujú aj ako mechanizmy stabilizácie hodnôt, ktoré ostávajú len minimálne spochybňované.

Kľúčovým momentom je rozpor medzi idealizovanou predstavou vidieka a jeho súčasnou vizuálnou realitou. Do priestoru vstupujú dočasné, často provizórne architektonické zásahy — prístrešky, konštrukcie a „náhradné“ stavby — ktoré deformujú jeho vizuálny charakter. Vnímam ich nielen ako fyzický jav, ale aj ako metaforu samotnej umelosti prostredia: ako vrstvenie dočasných riešení, ktoré zakrývajú predstavu stability a autenticity, na ktorej je vidiek stále symbolicky postavený.

Vidiek tak funguje ako priestor selektívnej modernizácie: materiálne sa mení rýchlo, no hodnotové štruktúry zostávajú rigidné. Výsledkom je pretrvávajúci idealizovaný obraz autenticity, ktorý je v mojich dielach systematicky narúšaný.

Moja práca sa pohybuje v napätí medzi tým, čo je zobrazované, a tým, ako je to konštruované. Nejde o reprezentáciu vidieka, ale o jeho rozklad ako obrazu.

EN

STATEMENT

In my work, I examine the social constructs shaping the identity of a woman growing up in a rural environment. My starting point are the stereotypical images of the “village idyll” and the figure of the “woman who can handle anything,” which I understand not as harmless clichés, but as normative models of behavior, body, and role.

I work with self-portraiture as a tool of both staging and disruption. I place figures within controlled, aestheticized environments that appear harmonious, yet simultaneously reveal their constructed nature. Courtyards, gardens, and landscapes do not function as background, but as active frameworks that define visibility and concealment. The motif of framing and boundary repeatedly appears as a sign of control over space and perception.

The figure is simultaneously shaped and restricted by its environment, often merging with it. This dissolves autonomy and highlights the tension between individuality and expected social role.

I draw from the Slovak rural environment, specifically the Horehronie region, which I approach not nostalgically, but as a structure of visual and social rules. Tradition, folklore, and cultural transmission also function as mechanisms for stabilizing values that remain largely unquestioned.

A key aspect of my work is the gap between the idealized image of the countryside and its contemporary visual reality. Temporary, often improvised architectural interventions—shelters, makeshift structures, and substitute constructions—continuously reshape the space. I perceive them not only as physical elements, but also as a metaphor for constructedness itself: a layering of provisional solutions that conceals the idea of stability and authenticity on which the rural image is still symbolically built.

The countryside thus becomes a space of selective modernization: material change happens rapidly, while underlying value systems remain rigid. This produces a persistent idealized image of authenticity, which is systematically disrupted in my work.

My practice operates in the tension between what is depicted and how it is constructed. It is not a representation of the countryside, but its deconstruction as image.