BARBORA BRONČEKOVÁ
Som súčasná slovenská umelkyňa a venujem sa klasickej maľbe. Narodila som sa v roku 1994 v Brezne a v súčasnosti žijem a tvorím v Rajci. Študovala som Maľbu na Akadémií umení v Banskej Bystrici. Bakalárske a magisterké štúdium som absolvovala v rokoch 2016 až 2022 v Ateliéri STARTUP pod vedením docenta Jána Triašku. Mám za sebou výstavy doma aj v zahraničí a počas svojho pôsobenia som dosiahla viacero úspechov. V roku 2021 boli moje diela súčasťou výstavy ST:ART v Paríži, na ktorej vystavovali umelci najmladšej generácie. Moje diela boli medzi dvadsiatkou finálových diel v súťaži Maľba 2022 a Maľba 2023.
O tvorbe
V mojej tvorbe sa zameriavam na skúmanie sociálnych otázok v kontexte mojej vlastnej identity, dedinčanky, a zaoberám sa pojmom „dedinská idylka“ alebo „žena do voza a do koča“. Využívam autoportrét a fragmenty dvora ako metaforu na vyjadrenie mojich osobných poznatkov o tom, ako funguje svet, ktorý sa snažím zobraziť z môjho pohľadu, častokrát ironicky a zveličene. Uchopenie otázky identity z pohľadu kultúrneho a sociálneho zázemia zobrazujem uzavretím sa alebo doslova oplotením sa. Téma uzavretia sa alebo prekrytia figúry je neustále prítomná, či už išlo o podvedomú tvorbu alebo aj neskôr, keď som vedome pracovala s myšlienkou uzatvárania priestoru.
Reflektujem pre mňa známe prostredie tradičnej slovenskej dediny v regióne Horehronie, v ktorej som vyrastala a v súčasnosti Rajeckú dolinu, v ktorej žijem od roku 2023. Dedina prirodzene formuje a ovplyvňuje moje videnie sveta cez jej stanovené sociálne normy, fungovanie konkrétnej komunity a jej kultúrne dedičstvo zakorenené v tradíciách, sviatkoch, folklóre a hodnotách, ktoré vychádzajú z mentality miestnych ľudí. Tento vplyv cítim hlavne v dôsledku medzigeneračného vplyvu a vplyvu krajiny a jej možností.
Snažím sa kriticky skúmať zmenu dedinskej vizuálnej identity na Slovensku a zároveň pátrať po tom, ako dokážeme v súčasnosti koexistovať s už prítomnými spoločenskými zvyklosťami a tradíciami. Zaujímam sa o túto meniacu sa vizuálnu stránku, ktorá je spôsobená technologickým pokrokom a entuziastickým prijímaním nových materiálov do každodennosti súčasného vidieka. Krátkodobé architektonické štruktúry zmenili pôvodnú dedinu a dvor, avšak pohľad z nich zostáva nezmenený. Ich hojné rozšírenie je v ostrom kontraste k proklamovaným tradičným estetickým hodnotám v podobe prvkov pôvodného, rukodielneho a prírodného pôvodu.
Vidiek je na Slovensku nositeľom špecifických názorov a konzervatívnych hodnôt a to najmä oproti mestu. Tieto hodnoty, spoločenské a etické normy nie sú len odlišné, ale často stoja v ostrom kontraste. Uzatvorenosť voči novým myšlienkam a postupom ostala s technologickým vývojom paradoxne zachovaná, rovnako ako istá naivistická idealizácia ľudovosti a neskazenosti, ktorou sa vidiek oproti mestu pýši.
